Pred 110 rokmi sa narodil Jozef Budský, osobnosť slovenského divadla

Od narodenia Jozefa Budského, výraznej osobnosti slovenskej divadelnej kultúry, uplynie v piatok 11. júna 110 rokov.

Jozef Budský sa narodil 11. júna 1911 v Prahe v rodine robotníka. Po smrti otca sa o výchovu budúceho herca a režiséra starali prevažne starí rodičia, ktorí žili Mnichoviciach. Tu sa bližšie zoznámil s divadlom, lebo Mnichovice navštevovali so svojimi predstaveniami zájazdové divadlá a aj sám ako žiak základnej školy účinkoval v školských predstaveniach.

Divadlu ostal verný aj ako študent pražskej obchodnej akadémie. V roku 1928 sa stal členom spevohry Mestského divadla na Vinohradech v Prahe, kde pôsobil ako zborový spevák. Po dvoch rokoch odišiel do činohry Divadla českého severovýchodu a neskôr bol súčasťou divadelnej spoločnosti Josefa Burdu.

V roku 1935 Budského prijali do českej činohry SND v Bratislave, ktorej bol členom do roku 1938. Stvárnil viac ako 30 postáv, medzi najvýznamnejšie patrila úloha doktora Galéna v hre Karla Čapka Bílá nemoc. Po politických zmenách na Slovensku a vynútenom zániku českej činohry, sa Budský stal členom slovenského činoherného súboru SND.

Režiséri SND ako Ján Jamnický či Ferdinand Hoffmann využívali jeho originálny herecký prejav, ktorý mal blízko k ich predstave divadla. Pre štíhlu postavu, uhrančivý pohľad a osobitú sugestívnu artikuláciou, ktorej výnimočnosť spočívala aj v tom, že sa slovenčinu musel naučiť, patril Budský k neprehliadnuteľným hercom.

K jeho najoceňovanejším hereckým kreáciám pod Jamnického vedením patrili napríklad postava Dr. Chomúta v Stodolovej komédii Keď jubilant plače (1941), alebo Milan v Poničanovych Štyroch (1942), či Puck v Shakespearovom Sne noci svätojánskej (1942).

Budského prínos pre slovenskú divadelnú kultúru bol spätý hlavne s jeho režijnou tvorbou. Už v roku 1943 zaujal uvedením Stodolovej komédie Mravci a svrčkovia, keď aktualizačnými zásahmi posilnil spoločensko-kritické tóny Stodolovej výpovede, umocnil ich poetikou grotesky a modernú podobu inscenácie určila aj scénografia.

V SND ako režisér pôsobil v rokoch 1945 – 1976 a šéfom činohry prvej slovenskej divadelnej scény bol v rokoch 1945 – 1953. Vnímavosť pre melódiu reči ho priviedla aj k naštudovaniu cyklu inscenácií, ktorými objavil pre povojnové divadlo štúrovských básnikov.

Významnú oblasť jeho režijnej tvorby však tvorili inscenácie hier Shakespeara (Ako sa vám páči, Othello, Romeo a Júlia, Macbeth, Hamlet a Komédia omylov), Čechova (Ujo Váňa, Ivanov a Višňový sad) a Gorkého (Nepriatelia, Letní hostia a V predvečer).

Patril tiež k popredným divadelným pedagógom. Bol vedúcim Odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1946-1954) a v rokoch 1950-1975 pôsobil na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU).

Aj v období totality sa mu podarilo pri uvádzaní hier obísť cenzorské zásahy a nájsť také dramatické texty, cez ktoré dokázal artikulovať svoj názor na spoločenské dianie. Podarilo sa mu to v hrách ako Vasilievov Pokojný úsvit (1973), Piscatorovej dramatizácii Tolstého Vojny a mieru (1974), O'Neillovom Miliónovom Marcovi (1975) a predovšetkým cez poslednú réžiu v SND, Gorinovu Šašovskú komédiu (1976).

Budského herecké umenie neušlo pozornosti ani filmových a televíznych režisérov. Účinkoval vo filmoch ako Varúj...! (1947), Vlčie diery (1948), Kapitán Dabač (1959), Nevesta hôľ (1971), alebo v televíznych filmoch Sám vojak v poli (1964), Canarisova krvavá hviezda (1966) či v seriáli Louis Pasteur (1977).

V televízii sa uplatnil aj ako režisér a medzi jeho najznámejšie diela patrí inscenácia Kráľ Oidipus (1978). Dvojdielnou televíznou inscenáciou Postupimská konferencia, založenou na rekonštrukcii skutočnej historickej udalosti, sa zaslúžil aj o rozvoj televíznej publicistickej dramatiky.

Jozef Budský, zaslúžilý umelec z roku 1960 a národný umelec z roku 1966, zomrel 31.januára 1989 v Bratislave.